Pred niekoľkými rokmi, keď som mala asi tridsať, bola som s mamou nakupovať v jednom známom hypermarkete. Keď sme prišli do oddelenia so sladkosťami (dva veľké regály cez pol obchodu), skoro s plačom v hlase som povedala mame:
„Je tu viac oddelení, v ktorých si nemôžem kúpiť jedinú vec ako tých, v ktorých môžem aspoň niečo…“
Písal sa rok 1980 (mala som 9 mesiacov), keď mi diagnostikovali celiakiu. To, ako sa im to vtedy podarilo, považujem za zázrak. Stalo sa to pred Vianocami v myjavskej nemocnici. Nebola to žiadna špičková nemocnica, skôr provinčná malomestská. O celiakii sa vtedy vedelo len veľmi málo. Do nemocnice som prišla v stave, že som nebola schopná prijať žiadnu stravu, všetko zo mňa išlo von vrchom či spodkom, bola som úplne vysilená z absolútneho neprospievania, dokonca som prestala loziť a hrať sa. Keď som odtiaľ odchádzala, mama na to spomína doteraz, nabalili mi na cestu nejaký obyčajný piškótový koláč, ktorý som doma jedla, ako keby to bolo najlepšie jedlo na svete.
Informácie o tom, čo mi vlastne je a čo to pre našu rodinu znamená, boli chabé. Internet vtedy neexistoval a o celiakii sa nepísalo v každom druhom časopise ako teraz, a už vôbec nebolo na všetkých baleniach potravín uvedené ich zloženie. Mame povedali asi len toľko, že nemôžem jesť potraviny, v ktorých je múka. A tak mi ako prvé jedlo uvarila BEBE puding, veď to je len prášok s mliekom. Tí, čo ho kupujete, iste viete, že obsahuje kúsky „keksovej múky“, ktorá ako inak obsahuje lepok. Moju reakciu po zjedení pudingu si viete predstaviť… Mama plakala, koľko vedela, jej zúfalstvo nepoznalo hraníc.
Keď sa časom ako-tak zorientovala, začala mi piecť bezlepkový chlieb. Tí, ktorí ste to aspoň raz vyskúšali, viete, aké je to náročné. A teraz sa skúste vrátiť ešte o 35 rokov dozadu a predstaviť si, aké ťažké to muselo byť vtedy. Chlieb neraz skončil v koši. 10 x urobíte to isté, presne podľa receptu, a 4 z 10 pokusov sú nepodarky… Chlieb buď nevykysol, alebo naopak, vykysol príliš, sploštil sa a podobne. Mama bola a aj stále je dobrá kuchárka, ktorá fantasticky pečie, no keď sa dal v obchode kúpiť prvý bezlepkový chlieb, ktorý mal aj celkom prijateľnú chuť, nebolo šťastnejšej osoby ako ona. Odvtedy mi chlieb už nikdy nenapiekla. Mala som asi 13 rokov, keď sme ho objavili v Bratislave. Otec mi ho chodil kupovať každé dva týždne, čo na tom, že stál 105 korún. Dávali sme ho do mrazničky a postupne vyberali. Tí, čo máte celiakiu už dlhšie, to iste poznáte.
Keď som mala 12 rokov, našla som si novú „kamarátku“ – intoleranciu laktózy – a opäť som skončila v nemocnici, tentokrát na Kramároch, kde som bola týždeň. Tú „hadičku“ mi robili snáď 5-krát, vždy vzali vzorku z niečoho iného. Vtedy sa to ešte nerobilo kamerou ako dnes, ale „naslepo“. Lekári vzali vzorku a dúfali, že to bude z toho, čo potrebovali. Nakoniec sa to podarilo, celiakiu mi potvrdili a pridali aj bonus – intoleranciu laktózy. Doteraz s úsmevom spomínam na to, ako sa sestričky smiali, keď som jedla jablko príborom. Bola som zo všetkého taká vystresovaná, že som si to ani neuvedomila. Novú „kamošku“ som však zvládala ľahšie, ako tú prvú. Aj keď ani to nebolo jednoduché, pretože neexistovali bezlaktózové výrobky. Jednoducho som prestala jesť všetko, čo obsahovalo laktózu, teda vtedy skoro všetko mliečne. Našťastie som nemala absolútnu intoleranciu, takže občasné prehrešky som zvládala v pohode.
Toto však nebol koniec zoznamovania sa s novými „kamarátkami“. Začiatkom tohto roku mi ako 34-ročnej diagnostikovali histamínovú intoleranciu. Mať tri „dobré kamarátky“, to už je celkom slušný výkon…
Niekedy v tom čase som sa začala zamýšľať nad tým, aké by to bolo skvelé, keby existoval obchod alebo miesto, kde by som kúpila všetko, čo môjmu telu neškodí, kde všetko, na čo by som sa pozrela, bolo pre mňa vhodné, a ja by som tak nemusela stále dookola čítať všetky zloženia na baleniach potravín.
Miesto, kde si vďaka moderným technológiám naklikám svoju kombináciu intolerancií a alergií, a výsledkom bude zoznam potravín, ktoré môžem jesť. Zoznam receptov, podľa ktorých môžem variť bez toho, aby som musela vymeniť minimálne polovicu bežných potravín za tie „svoje“, a aj to s neistým výsledkom, lebo ako iste viete, vymeniť bežnú múku za bezlepkovú nestačí. Zoznam obchodov, reštaurácií a kaviarní, v ktorých nájdem ponuku aj pre nás „intolerantných“ a nemusím sa obávať reakcie z jedla či nepochopenia zo strany personálu.
Toto miesto vzniklo tu a nazvala som ho Dietaje.cool. Ak totiž dokážete všetky svoje intolerancie prijať bez výhrad, tak ako správanie svojich naozaj dobrých kamarátok, zistíte, že „diéta“ je naozaj cool. Zistíte, že žijete zdravšie ako „obyčajní“ ľudia, že vaša váha je optimálna a vaše telo dokáže a zvládne viac ako doteraz.
Teraz sme ešte len v začiatkoch a ani zďaleka tu na webe nie je všetko čo by som chcela, ale verím, že časom tu vytvoríme skvelý obsah, kde si každý z vás nájde to svoje, či už inšpiratívny recept alebo množstvo iných informácií, ktoré vám zjednodušia a spríjemnia život.
